V rámci osláv 25. výročia vzniku SR, 50. výročia obrodného procesu ´68 a 100. výročia vzniku ČSR sa žiaci I. FL zúčastnili výstavy pod názvom Na ceste k slovenskej štátnosti, ktorú pripravilo MV SR s archivármi z celého Slovenska a ktorá mapuje vyše 100 rokov existencie Slovenska.
Vladimíra Geňová – I. FL
„ Na výstave o histórii Československa sa mi páčilo naozaj všetko. Prostredie samotnej výstavy a neuveriteľné množstvo listín a zachovaných pamiatok. Páčil sa mi spôsob prezentácie, teda obrovský kartónový znak Slovenskej republiky, ktorý obsahoval chodbičky s chronologicky usporiadanými udalosťami z našej histórie. Najviac ma zaujali udalosti 2. svetovej vojny. Rôzne zachované listiny z tohto obdobia, ktoré pre obyvateľov Česka a Slovenska mali obrovský význam. Súčasťou výstavy boli aj autentické čiernobiele filmy. Zaujala ma aj stena, na ktorej bol zobrazený rozvoj slovenských a českých platidiel – korún, ktoré som si z detstva pamätala. Po prehliadke celej výstavy boli v zadnej časti stoličky, kde sme si posadali a pozerali filmy o živote ľudí v Československu. Dozvedeli sme sa množstvo užitočných informácií a presvedčili sa, že aj náš malý štát spolu s Čechmi mal svoju úroveň a uvedomili sme si viac našu cestu k slovenskej štátnosti.“Veronika Čajková – I. FL
„Výstava bola veľmi pekná. Nápad, že erb Slovenskej republiky bude centrom a celkovým miestom výstavy bolo dosť kreatívne. Zaujalo ma, že výstava obsahovala aj originálne dokumenty. Na niektorých boli aj maľby s folklórnym motívom a boli naozaj krásne. Dojali ma tiež krátke filmy, ktoré sa premietali v zadnej časti výstavy. Pozreli sme si, ako niekedy žili ľudia, naši rodičia, starí a aj prastarí rodičia. Vedeli sa uskromniť s tým málom, čo mali. Jedna rodina mala šesť detí, a tie pomáhali stavať dom. Tešili sa z toho a boli na seba hrdí, že svojpomocne postavili dom a ich deti môžu vyrastať v tehlovom dome, kde je teplo aj v zime. Uvedomila som si, že v dnešných časoch máme všetko hotové, nevieme povedať dosť novým veciam, kupujeme si veci, ktoré nebudeme vôbec potrebovať a o pár dní aj tak zabudneme na ne. Mohli by sme sa zamyslieť nad tým, že sú ľudia – rodiny, ktoré to potrebujú oveľa viac, ako my sami.“