Plavecký kurz Taliansko, Vieste 2016

Prihlásili sme sa na plavecký kurz. Veď, prečo nie? Byť v škole, keď vonku klope leto na dvere a s ním aj prázdniny, alebo radšej ísť k moru? Nie je čo riešiť a voľba je jasná. Navyše, je to na našej škole premiéra a ponuka sa nemusí opakovať. Prišiel deň D a my sa všetci stretávame na dohodnutom parkovisku. Autobus? – no, môže byť. Vyzerá, že každý má miesto, hoci v noci o tom niektorí pochybujú. Cesta? – ani sa nepýtaj. Brutál(ne) dlhá, únavná, náročná ... Šoféri a aj my sme to nakoniec zvládli a po 24 hodinách vidíme more. Ubytovanie v stanoch a ďalekú sprchu s WC-kami neriešime, riešiť to budeme zvyšné dni (hlavne ich počet, chlapci opäť hrajú presilovku). Čo je ale najdôležitejšie, sme pri mori. Vetrík pofukuje a more na nás hádže vlny, čo niektorí s radosťou využívajú. Kosti sa nám opäť vracajú do pôvodnej dĺžky a svaly nám opäť prekrvilo, takže aj chôdza je pomaly plynulejšia. To netušíme, že čo nás ešte čaká. Hneď po prvých selfkách, čeknutí priestoru a základných orientačných bodov v ňom (kde je môj stan, sprchy, WC, výdajňa jedla, stany profákov, ktorým smerom k moru, kde je najsilnejšia WIFI-na, kde nabijem vybitý mobil a zapojím žehličku na vlasy a iné pre najbližšie prežitie potrebné veci), prvej večeri a prvých pokynoch, ideme do mesta. Pešo!!!! Pol hodiny tam, pol späť a v meste ďalšie dve hoďky. Všetko pešo!!!! Nie že by tam nebolo o čom, pretože bolo. Obchodíky, suveníry, pizzerie, reštiky, cukrárne, ale aj historické budovy, romantické uličky, parčík, promenáda, pekné výhľady... V prvý večer ani nestíhaš, a preto tam chodíme každý večer. V prvú noc v stanoch umierame do niekoľkých sekúnd (no, možno niektorým to trvá niekoľko minút, ale to sú tí nezničiteľní, iní, tí druhí, veď vieš...). Ďalšie dni sú dosť podobné: ranný, obedňajší, večerný a niekedy aj nočný boj o sprchu a WC-ko, medzitým nejaké to jedlo, doobedňajšie a popoludňajšie more, večer mesto, v noci mŕtvi. Niektorí to okorenia ranným behom po pláži, sledovaním východu slnka, prechádzkou so zbieraním mušlí (nevyliečiteľní romantici, chápeš). Slnko robí čo môže, ale aj tak si užívame trochu pravej talianskej nočnej búrky a aj cez deň trošku kvapne. To len preto, aby sme nezabudli ako chutí sladká voda, pretože z umývadla tečie slaná. Veď si pri mori, chápeš. Na pláži je fajn. Piesok, piesok, piesok a pre zmenu piesok. Je všade. Pod tebou, na tebe, v osuške, v taške, na plavkách aj v nich, na mobile a možno aj v ňom, v ústach, očiach, ušiach, ba dokonca aj v mori. Ale veď si pri mori, tak to sem patrí a dá sa s tým bojovať. Ibaže si teraz v tejto chvíli neviem spomenúť, že ako. More? Pohodička. Výcvik, výcvik, výcvik, trošku zábavy, trošku popreháňanie futbalky, ringo krúžka, volejbalky, frisbee (lietajúceho taniera), trošku leňošenia (to fakt sme všetko stíhali?) a zase výcvik. Dni rýchle zbiehajú a blíži sa deň odchodu. Niektorým sa začínajú vyhadzovať vyrážky zo slnka a niektorým z predstavy dlhej cesty domov. Všetko nakoniec zvládneme, lebo spomienku na pekné chvíle v Taliansku tak skoro nevymažeme. A ak by aj náhodou vybledla, ostáva Ti kopec nafotených selfiek, ktoré ti to na sociálnych sieťach budú večne pripomínať. Chápeš, no nechoď na taký plavecký!!!

 

Design & Code by Peter Šurina | © SZŠ Košice, Moyzesova 17 - 2oo7